O tom, že na tento koncert pôjdem, som nepochyboval hneď v tú sekundu, ako som sa dozvedel, že bude. Všetko ostatné bolo už len otázkou technického riešenia, to znamená: vybaviť vstup, vybrať dovolenku, zohnať spolucestujúcich a zistiť, kde sa vlastne ten Wigwam nachádza. A keďže sa žiaden problém nevyskytol, tak sme sa v ten deň dostavili do Budapešti pred spomínaný klub s asi dvojhodinovým predstihom. Hneď som sa pokúsil vybaviť si sľúbenú akreditáciu. Po prekonaní jazykových bariér mi privolali ďalšie dve osoby, no uplynulo asi pätnásť minút, kým som sa dozvedel, že sa mám dostaviť až presne na ôsmu a potom ma vpustia. No to pätnásťminútové čakanie malo aspoň tú výhodu, že som zatiaľ popočúval zvukovú skúšku FATES WARNING. To, čo som počul pri vchode, bolo prísľubom toho, že zvuk bude vynikajúci. O dve hodinky, keď sme sa vrátili pred klub, tak sme tam našli slušnú radu, ktorá sa začala hýbať smerom dnu až tesne po dvadsiatej hodine.

Koncert sa začal o pol deviatej a ako prví na pódium vyšli Maďari WENDIGO. Skupinu som dovtedy nepoznal a podľa toho, čo som videl, to bola chyba. Zhliadol som profesionálne vystúpenie veľmi dobre zohratej kapely, ktorej tvorba by sa dala opísať ako progresívny metal, ale nejde o žiadne inštrumentálne onanie. Proste len metalové besnenie zahraté na vysokej úrovni bez toho, aby skĺzavalo k nepočúvateľnosti. Práve naopak, tvorba WENDIGO sa veľmi dobre počúvala a bolo sa aj na čo pozerať. Pätica muzikantov od našich južných susedov predviedla naozaj výkon, ktorý bol dobrým začiatkom toho, čo malo nasledovať. Pochválil by som speváka, jediného dlhovlasého člena kapely, za jeho výkon, naozaj perfektný hlas a prejav. Pochvalu si tak isto zaslúži na ľavej strane stojaci gitarista, ktorý nám bol na konci setu predstavený ako Kozi. Niežeby ten druhý gitarista bol zlý, to určite nie, ale mal som taký dojem, že Kozi hral akosi ľahšie, tak nejako feelingovo. Obaja gitaristi používali sedemstrunovky. Kapela ma presvedčila natoľko, že som sa rozhodol zohnať si ich nahrávku a snáď sa mi ich podarí pritiahnuť na niektorý z ďalších Without Shame festov.

Playlist:
Ricochet, Disconnected, Two As One, Rain Maker, Butterfly, Man With A Thousand Voices, Let It Out, Broken.

Po krátkej, zbytočne nepreťahovanej technickej prestávke nastúpili na pódium tí, kvôli ktorým sme merali nie práve málo kilometrov. Po dlhých rokoch sa do našich končín, konečne vybrala legenda progresívneho rocku a metalu z USA, skupina FATES WARNING. FATES WARNING prišli v dosť pozmenenej zostave, ale buďme radi, že vôbec. Show sa začala úvodným zvukom z „Disconnected“, počas ktorého sa rozhrnula opona a roztvoril sa nám pohľad na skupinu. Na pódiu dominovali dve osoby – spevák Ray Alder a basák s punkovým lookom Joey Vera, ktorí svojím pohybom po pódiu tvorili show, narozdiel od gitaristov, ktorý v podstate celý čas skoro nehybne stáli. Síce stáli nehybne, ale to, čo odvádzali prácou svojich rúk, bolo niečo neskutočné. A sypali do nás hit za hitom, klenot za klenotom. „One“, „A Pleasant Shade Of Gray Part III.“, „Life In Still Water“... Dostalo sa aj na novinkové album, a to skladbami „Simple Human“, „Heal Me“ a „Another Perfect Day“, hlavne tú posledne menovanú som si užil. Naozaj krása, ktorá sa len ťažko opisuje slovami. Od vzniku skupiny uplynulo už dvadsať rokov, no na nasadení to badať nebolo, kapela hrala ako o život a nedala vydýchnuť nikomu. Troška som bol smutný, že s kapelou neboli klavesák Kevin Moore a bubenik Marc Zonder. Predsa len by som ich rád videl v v tejto zostave, ktorá mi svojou tvorbou robila stále najväčšiu radosť. Klávesov síce mohli chýbať, ale chlapi ich nahradili druhou gitarou, síce nie celkom do bodky, ale myslím si, že veľmi dobre. A pokiaľ ide o sample, ktoré používal Zonder, tak momentálne pôsobiaci bicmen je so samplami na bojovej nohe, takže k nim vôbec nedošlo, no vôbec nemám dojem, že by chýbali. Proste D’Virgilio to zahral tak dobre, že absencia samplov vôbec nebola postrehnuteľná, ak teda nie ste absolútny puntičkár. Takže hoc som bol tak troška smutný, aj tak som oplýval nadšením z toho, že ich vôbec vidím. Joey Vera, ktorý, ako som už spomínal, bol tvorcom show na tejto akcii, pôsobí v kapele od roku 1997, keď s nimi nahral podľa mňa prelomové album „A Pleasant Shade Of Gray“. Z tohto skvostu odzneli dve skladby, „Part III.“ a „Part XI.“. Joey bol viditeľne nadšený z reakcie publika a dával to jasne najavo svojím poskakovaním, besnením a posunkami smerom k fanúšikom. A popri tom stíhal predvádzať svoje umenie a hudobnícke schopnosti bez akýchkoľvek chýb. Teda aspoň pokiaľ som si ja všimol, pretože jeden môj spolucestujúci, ktorý sa vo FATES WARNING vyzná troška lepšie, tam vraj predsa len niečo zaregistroval. Druhým členom kapely, ktorý víril vzduch na pódiu, bol spevák Ray Alder. Ray pôsobí v kapele od vydania albumu „No Exit“ a vtedajšia výmena na poste frontmana sa ukázala ako naozaj veľmi dobrý ťah. Vydržal spievať až do konca bez nejakého viditeľného zakolísania, čo nie je až takým bežným javom. Dvakrát sa pridávalo a ako posledná odznela pôvodne šestnásťminútová „Still Remains“, z albumu „Disconnected“, ktorá bola samozrejme skrátená. Na začiatku tejto skladby niektorý z hudobníkov rytmickej sekcie urobil chybu a kapela mala problém zosynchronizovať sa. Ale aj toto uhrali takým spôsobom, že neviem, ktorý a kedy tu chybu spravil. Škoda, že nedošlo ešte aj na skladbu „Nothing Left To Say“, ktorú mali napísanú na playliste, ale z nejakého mne neznámeho dôvodu ju nehrali. Večná škoda... Ale ono, keby mali zahrať všetko, čo by som chcel počuť, tak by sme tam boli minimálne do skorého rána a už aj tak hrali skoro dve hodiny. Hovorí sa, že v najlepšom je potrebné skončiť a FATES WARNING tak aj urobili.

Playlist:
One (Disconnected), A Pleasant Shade Of Gray Part III. (A Pleasant Shade Of Gray), Life In Still Water (Parallels), Simple Human (FWX), Heal Me (FWX), Pieces Of Me (Disconnected), Face To Fear (Inside Out), Quietus (No Exit), Another Perfect Day (FWX), A Pleasant Shade Of Gray Part XI. (A Pleasant Shade Of Gray), The Eleventh Hour (Parallels), Point Of View (Parallels), Through Different Eyes (Perfect Symetry), Monument (Inside Out), Still Remains (Disconnected).

Aby som to zhrnul, zúčastnil som sa koncertu dvoch vynikajúcich kapiel, z ktorých som poznal len tu druhú. Vidieť FATES WARNING bolo jedným z mojich dovtedy nesplnených snov a tak si môžem vyškrtnúť ďalšiu kapelu z môjho súkromného zoznamu kapiel, ktoré chcem vidieť (ostali tam také veci, ako MESHUGGAH, STRAPPING YONG LAD). Pokiaľ sa týka zvuku, tak ten mali obe kapely priam kryštalicky čistý, a tak si myslím, že o tom netreba viac nič hovoriť.

Fotografie: v texte Koscj, pod textom Zorka